Taschunkov tomahawk

Taschunkov tomahawk

Crazy Horse / Tashunca Uitco

Šialený Kôň

"Nie je možné predať pôdu, po ktorej chodia ľudia."

Narodil sa asi v roku 1844. Aj v jeho prípade je ťažko určiť dátum narodenia, nakoľko Indiáni nepripisovali času taký význam, ako belosi. Šialený Kôň (jeho meno by bolo nasprávnejšie preložené ako „Jeho Bláznivý Kôň", ale najznámejší bol pod menom „Šialený Kôň") pochádzal z kmeňa Lakotov, z vetvy Oglalov. Tu poznamenám, že belošské pomenovanie Lakotov, Dakotov a Nakotov bolo „Sioux", čo je najznámejší názov týchto Indiánov.

Šialený Kôň bol tichý samotár, introvert, často uzavretý do seba. Od svojich mladých rokov túžil iba po poctách bojovníka. Smel sa zúčastňovať bojových porád, ale na tieto chodil zriedka a vôbec tam nehovoril. Šialený Kôň sa neskôr stal najvýznamnejším lakotským bojovníkom. Svojími hrdinskými činmi priťahoval mládež, ktorej bol vzorom nielen v statočnosti a odvahe, ale aj v nezmieriteľnom boji proti belochom. Bojoval, len ak belosi napadli jeho ľud na jeho vlastnom území. Často prosil „Wakan Tanku" o víziu, ako obrániť svoj ľud. Do konca svojho života bojoval za zachovanie pôvodného sposobu života Lakotov.

Keď sa náčelník Oglalov Červený Oblak vrátil z návštevy „Veľkého bieleho otca" vo Washingtone a rozhodol sa odísť do rezervácie, Šialený Kôň nezdieľal jeho názory o vopred prehratom boji a ich predtým dobré vzťahy sa narušili. Šialený Kôň sa neskôr stal najvernejším spojencom Sediaceho Býka. Ako mladý muž sa zaľúbil do jednej ženy (Čierna Bizónia Žena), ktorá sa bola nútená vydať za iného muža (Žiadna Voda) a tak sa Šialený Kôň rozhodol odviesť si ju do svojho teepee. Toto Lakotské zvyky povolovali, avšak potom bolo treba niesť následky. Žiadna Voda sa samozrejme pomstil a strelil Šialeného Koňa do tváre. Zranenie sa mu pomaly hojilo a v tom čase spoznal ženu Čierny Šál, s ktorou sa potom oženil a mali spolu dcéru. Tá však neskôr umrela na choleru, čo Šialený Kôn ako milujúci otec najprv veľmi ťažko znášal, ale potom úplne zasvätil svoj život boju.

Medzi jeho najvýznamnejšie víťazstvá patril tzv. „Fettermanov masaker" z roku 1868 a bitka pri Rosebude 17. júna 1876, kedy napadol jeho dedinu generál George Crook. Ten až do konca svojho života považoval bitku pri Rosebude za svoje víťazstvo, čo je však pri tomto dobrom znalcovi indiánskej mentality viac ako prekvapujúce. Crook si totiž zakladal svoje víťazstvo na dlhšom zotrvaní na bojisku, avšak Indiáni nikdy - či už ako obrancovia alebo útočníci - nevydržali na jednom bojisku dlho. Historici a vojenskí odborníci tej doby však hovorili buď o nerozhodnom boji, ale ešte častejšie pripisovali víťazstvo pri Rosebude práve Šialenému Koňovi. Táto bitka navyše významne ovplyvnila ďalšie udalosti. Bojovníci Šialeného Koňa mali po tejto bitke viac sebavedomia ako kedykoľvek predtým a všetko vyvrcholilo veľkým víťazstvom pri Little Bighorne, kde pod vedením hlavného náčelníka Sediaceho Býka (ten síce nebol priamo na bojisku, ale z osady riadil boj, nikto predsa neočakával od hlavného náčelníka, že pôjde bojovať, keď tam bolo dosť mladých, túžiacich po boji a poctách) indiánski spojenci porazili Siedmu kavalériu generála Custera.

Po tejto bitke ale armáda prenasledovala Indiánov už neustále (Lakotov a ich čejenských spojencov demoralizovala hlavne porážka vo Vlčích horách) a tak napokon aj Šialený Kôň priviedol 5. mája 1877 necelú tisícku svojho ľudu do rezervácie Fort Robinson v Nebraske. Tam sa však medzi Lakotami prehĺbili vnútorné rozpory, pretože niektorí náčelníci na Šialeného Koňa žiarlili a nechceli sa s nikým deliť o moc. Všetky tieto udalosti vyvrcholili 5. septembra 1877, kedy bol Šialený Kôň zatknutý, pretože chcel odísť za lepšími podmienkami do agentúry, kde žil jeho strýko - náčelník Škvrnitý Chvost. Mnohí nepriatelia Šialeného Koňa len čakali na príležitosť, aby ho mohli odstaviť. Ten nevedel, čo presne s ním zamýšľajú, a tak bol prekvapený, keď ho vojaci voviedli do dreveného objektu so zamrežovanými oknami. Šialený Kôň rýchlo odhalil úmysly zatvoriť ho do väzenia a tak vytiahol nôž, aby sa bránil. Vedľa stál jeho dávny priateľ Malý Veľký Muž, ktorý už žil v rezervácii a teraz Šialenému Koňovi zadržal ruku. V okamihu k nim priskočil vojak, ktorý vrazil Šialenému Koňovi do brucha infanteristický bodák. O niekoľko hodín nato skonal jeden z najvýznamnejších indiánskych bojovníkov proti belochom. Niektoré pramene hovoria o tom, že modré oči Šialeného Koňa predstavovali zmes indiánskej a bielej rasy. Iné zdroje to odmietajú. Na záver ešte krátka informácia - Šialený Kôň sa vraj nikdy nedal belochmi odfotografovať, avšak niektoré zdroje hovoria o jedinej fotografii, na obrázku hore. Aká je pravda, to dnes už ťažko zistíme...

„Kde leží Šialený Kôň, tam rastie iba tráva...avšak kde je jeho duch, tam by bolo dobré žiť."